Uvedenie presvätej Bohorodičky do chrámu

  

    V tento deň, ktorý bol pôvod­ne výročím posviacky chrá­mu Svätej Márie Novej (r. 543), postaveného blízko jeru­zalemského chrámu, slávime spolu s východnými kres­ťanmi „zasvätenie", ktorým sa Mária od detstva zasvä­tila Bohu. Najstaršie historic­ké svedectvo pochádza od sv. Andreja Krétskeho (+ 740), ktorý sa v Jeruzaleme zú­častnil takejto slávnosti. Na Východe sa udomácnil tento sviatok ako Vstup svätej Bo­žej Matky do chrámu. Jeho rozšírenie sa po celom Orien­te bolo však možné až po utíchnutí ikonoklastických nepokojov, keď úcta k Mat­ke Božej dostala nový im­pulz. Kým na Východe bol tento sviatok veľmi populár­ny, na Západe sa presadzo­val ťažšie.

Najprv sa slávil v Anglicku a Uhorsku, a to už v 12. sto­ročí. V Uhorsku vtedy vlá­dol kráľ Bela III. (1196). Vy­chovaný bol v Carihrade a dobre poznal tento byzant­ský sviatok. Prvý pápež, ktorý ho zaviedol, bol Gre­gor IX., a to v Avignonskej kúrii v roku 1371, odkiaľ sa začal šíriť po celej Európe. Západ, žiali, tomuto sviatku nepripisoval takú dôležitosť, akou ho prijala byzantská cirkev vo svojom liturgickom živote, kde sa stal súčasťou prípravy na slávnosť Narodenia Pána. sviatok Uvedenia Bohorodičky do chrámu sa vo východnej i západnej cirkvi lá vi 21. novembra. Pripomína sa v ňom udalosť, ktorá sa zobrazuje na ikone. Rodičia Joachim a Anna sprevádzaní siedmimi pannami privádzajú malé trojročné lieta Máriu do chrámu a odovzdávajú ju do rúk veľkňaza Zachariáša, otca Jána Krstiteľa. Apokryf opisuje, ako malé dieťa Máriu postavili na najspodnejší z pät-

nástich schodov vedúcich do chrámu, po ktorých bez pomoci vystúpila, ako keby bola už dospelá, až k Zachariášovi. Z tých­to schodov dával kňaz svoje požehnanie, aby sa mohla začať obeta za hriech, čo bolo znamením pre zbor levitov, aby spie­vali žalmy dňa.

Obraz chrámu sa opakuje predovšetkým v troch čítaniach - ofícium vešpier a matutínum sviatku, čo neprekvapuje, pretože nám to dáva kľúč k hlbším súvislostiam tejto udalosti.

Prvé čítanie, ktoré je z knihy Exodus, nám rozpráva o postavení a posviacke Stánku Zjavenia. Mojžiš po dokončení Božieho stánku nemohol vstúpiť dnu, pretože Pánova sláva zaplnila stánok, (pórov. Ex 40, l - 9, 34 - 35 ) Druhé čítanie opisuje stavbu Pánovho chrámu Šalamúnom, synom kráľa Dávi­da. Keď Šalamún urobil všetko, ako mu Pán prikázal, nastal čas, aby kňazi pri­niesli archu zmluvy a umiestnili ju do svätyne. Podobne ako v Mojžišovom prí­pade, oblak zakryl chrám a Pánova ve­leba naplnila svätostánok tak, že už nik nemohol vstúpiť. Už tieto dve čítania nám veľmi zreteľne ukazujú, že Chrám Izraela nebol pre veriacich len akýmsi du­chovným centrom alebo oficiálnym mies­tom kultu svojho Boha, ale „hrozným mies­tom", na ktorom je živý Boh reálne prítomný.

Tretie čítanie pochádza z proroctva Ezechiela (Ez 43, 27; 44, 4), ktorý má víziu budúceho chrámu, neskôr postaveného Zorobábelom: „Potom ma viedol naspäť cez vonkajšiu bránu svätyne. Tá však bo­la zatvorená. I riekol mi Pán: „Táto brána bude zatvorená, neotvorí sa a nik cez ňu neprejde, lebo cez ňu vtiahol Pán, Boh Iz­raela." (Ez 44,2)

Svätí Otcovia učia a aj liturgia pripo­mína, že z tej istej príčiny ostalo aj sväté telo Matky Božej nedotknuté a panenské, pretože skrze jej telo vkročil Boh na tento svet.

Do svätyne svätých iba raz za rok vchá­dzal veľkňaz. Toto miesto bolo skryté zrakom ľudí. V čase Máriinho detstva už nebola v jeruzalemskom chráme starozá-

konná Mojžišova archa. Archa neprečkala zničenie chrámu v roku 586 pred Kristom a podľa tradície bola ukrytá pro­rokom Jeremiášom v jaskyni z obavy pred zničením pohanskými Babylončan­mi, (pórov. 2 Mach 2, 4 - 7) Jakubovo Protoevanjelium opisuje, ako Zachariáš z Božieho vnuknutia zaviedol maličkú Máriu do svätyne svätých. Texty sviatku nazývajú Máriu archou, ktorá tým, že je uvedená do chrámu, prinavra­cia mu zmysel. Tento kristologický zmy­sel sa ako refrén opakuje v liturgických textoch sviatku, v ktorých sa Mária na­zýva chrámom, bohostánkom či Božím príbytkom: „Dnes plesajme a Pánovi žal­my spievajme. Vzdajme úctu presvätému chrámu, jeho duchovnému bohostánku, lebo v ňom sa ubytoval nekonečne veľký Boží Syn. Hľa, do chrámu ju privádzajú ešte maličkú. Kňaz ju radostne víta ako svätý Boží príbytok." V Mojžišovej arche bolo Božie slovo na­písané na kamenných tabuliach, čoskoro

však malo byť vpísané do ži­vého panenského lona prstom Svätého Ducha, aby sa Slovo stalo telom.

Podľa židovského zvyku bo­li deti privádzané do chrá­mu na výchovu, pričom vy­konávali drobné práce sú­visiace s výzdobou chrámu. Na Východe sa podľa apo­kryfov traduje, že Mária tkala a vyšívala chrámovú oponu. Chrámová opona za­haľovala sväté miesto, ktoré si Boh vybral za svoj príby­tok na zemi.

Origenes v nej vidí Kristovo telo, ktoré zahaľovalo božstvo a pritom bolo jeho príbyt­kom. Malé dievča Mária tká oponu, ale čoskoro bude „tkať" ľudské telo Božiemu Slovu. Preto sa na utierni tohto sviatku spieva, že vstúpila do svätyne svätých. Dieťa Mária, ktorá sa v chráme pripra­vuje na poslanie byť „svätostánkom", nám v tomto milostivom Jubilejnom roku s blížiacim sa Adventom túži pri­pomenúť vznešenosť a veľkosť povolania každého z nás.

Ona je milostiplná, lebo našla milosť u Boha, kvôli jeho nevyspytaleľnému vy­voleniu a preto, že sa vo svojej viere úplne spoľahla na Božie volanie. Mária je predobrazom všetkých vyvole­ných. Je znamením, že Boh a jeho milosť predchádzajú bytie a konanie nás všet­kých, takže sami o sebe sme ničím, ale v Bohu a s ním sme všetkým. Nech je blížiaci sa advent dôstojnou prípravou slávnosti Narodenia Pána, aby sme sa na toto Jubileum pripravili v Duchu Svä­tom, tak ako Duch Svätý pripravil naza­retskú Pannu, v ktorej sa Slovo stalo telom.

• Ladislav Németh

Použitá Literatúra: Matka Cirkvi, Vesna 1990; Sofia Snes-soreva: Pozemský život Presvätej Bohorodičky; E. Sendler: Byzantské ikony Matky Božej, Miláno 1995; A.H. Mateje: Viem, komu som uveril, Rím 1987; Jozef Pavlovič: Slovo a ikona, 1995; Imrich Belejkanič; Pravoslávne dogmatické Bohoslovie, Prešov 1995